Ľudový odev a tradície v Jakubanoch

V Jakubanoch sa zachoval dosť dlho starý spôsob pestovania surovín (asi do roku 1950), potrebných na výrobu tradičných odevných materiálov. Z týchto materiálov sa vyrábali odevné súčasti starých odevov. Po 2. sv. vojne sa ujali v dedine novotvary, najprv na mužskom odeve. Neskôr sa tieto novotvary prejavujú aj v ženskom odeve. Tak ako sa mení tvar dediny po 2. sv. vojne, tak sa mení aj spôsob odievania.

Ľudový odev v Jakubanoch možno zaradiť medzi pastiersky odev. Jeho vznik a vývoj, ako aj spôsob nosenia jednotlivých odevných súčastí a doplnkov bol podmienený spôsobom života a výroby materiálnych statkov. Vyvíjal sa čiastočne i na základe styku so susednými slovenskými obcami. Zatiaľ, čo v susedných obciach po druhej svetovej vojne ustupuje, v Jakubanoch mužský kroj dožíva a ženský sa nosí už len na sviatky a do všedného odevu sa preberajú prvky, ktoré je možné kúpiť už v obchode (svetre, topánky, látky na kabát a pod.)

Od 20. storočia si dávajú Jakubianci zhotovovať zimné kožúšky do Novej Ľubovne. Náš odev sa postupne začal odlišovať od Novej Ľubovne a Kolačkova, a to predovšetkým vzorkami modrotlače, strihom lajbikov a vizitiek ako aj ženskými zásterami (šurce a fartuchy). Skromnejší bol odev uhliarov, ktorí pracovali do r. 1870 v miestnej maši. Po druhej svetovej vojne sa kroje modernizujú, zužujú a skracujú. Mužov sa tieto zmeny tak nedotýkajú, lebo mužský kroj má iný ráz, buď sa nosí, alebo sa nenosí. Prevládal druhý spôsob, odev sa postupne prestal nosiť. Vr. 1955 bola posledná svadba Jána Dufalu (Kupca), ktorý išiel na sobáš aj družbami v krojoch. Na oblečenie mužov mala vplyv aj základná vojenská služba, lebo po návrate z vojenskej služby sa chlapci do kroja už neobliekali. Aj dievčatá podliehajú vplyvom svojich pracovísk. Jedny idú za prácou do Tatier, iné do Ostravy, kde sa obliekajú už do šiat a práve tieto sa už potom nechcú obliecť do kroja. Na nosenie kroja má vplyv, že látky na kroj sú ťažko dostupné a drahé. Zistilo sa, že kroj ju stojí omnoho viac, ako šaty kúpené v obchode.

Ženský odev

Bendľačka je najpodstatnejšou časťou odevu. Šije sa z hrubého pačesného plátna. Zošitá je z dvoch dielov priemernej šírke 75 cm a nosí sa pod kabátom (kydľou). Hore vpredu je pozberaná v obšyvku. Na prednej strane je rozpor. Uväzuje sa galunkom (šnúrkou). Jednotlivé diely boli pozošívané zadnými stehmi. Nite sú ručne súkané.

Dovhé opliča sa nosilo v zimných mesiacoch a počas chladných dní. Zhotovovalo sa z domáceho plátna, na sviatok z drelichu. Drelich je plát­no, utkané na štyroch podnožajach, kde tkáčka prestupuje na podnožajach na 1., 2., 3., a 4. Tým sa vytvára iná štruktúra plátna. Z drelichu sa šili rukávy. Šírka dielu bola 75 cm, dĺžka najviac 100 cm. Spôsob zhotovenia oplecka bol jednoduchý. Určený kus plátna bol v polovici prehnutý a v prostried­ku lomu bol vystrihnutý otvor na hlavu. Okolo otvoru bolo plátno pozbierané do obšívky. Obšívka bola z červeného drelichu, s vyšitým vzorom žltou farbou, striedavo modrou a červenou. Obšívka bola lemovaná zelenými alebo modrými uškami. Na konci opľiča je pozbierané do obšívky, potom nasleduje červeno tkaná drelichová obšívka, na konci ktorej je otyčka. Otyčka je buď tkaná, alebo hekľovaná (hačkovaná)s červenými a bielymi niťami (striedavo), prevládajú viac červené nite.

Korotké opľiča (krátke oplecko) sa nosilo v lete. Rukávy sa šili z drelichu. Stany (drik) sa šili zhora tiež z drelichu a potom nižšie dole z tenkého plátna. Medzi drik a rukáv sa vkladal cvikel. Okolo hrdla je obšívka s faldami, na červeno stehovaná. Drik sa šil preto tak, že hore bolo drik vidieť spod lajbika. Pod krkom bolo opľiča vpredu ozdobené a trošku pozbierané do fald. Nite boli väčšinou červené, ale mohli byť zamiešané modré a zelené.

Bohatšie a parádnejšie dievky nosili spodnice ušité z paťolatu. Spodnica je z viacerých dielov o šírke 60-65 cm. Zakončené boli háčkovanou čipkou, aj 10 cm širokou. Spodnice sa škrobili.

Kabat (vrchná sukňa) sa nosil povrchu spodnice. Kabat z tenkého plátna sa nosil na sviatok, z pačesného plátna sa nosil na každý deň (všedný deň). Plátno sa dávalo do farbiarne, kde ho potlačili modrotlačou. Jakubanci mali svoje vzory ako: huša lapka (husia laba), serdečkastyj (srdiečkový), kolečkastyj (kolieskový), voliokastyj (ako volské oči), smerečkastyj (smriečkový), jafyrňakovyj (čučoriedkový) a jahodovyj (jahodový). Vzory, ktoré si vyberali u farbiara, sa viažu svojím názvoslovím k prírode. Na zhotovenie kabata bolo treba 4 m plátna okrem prednej poly, ktorá bola ušitá do kabata z bieleho ľanového plátna. Rozpor sa zväzoval čiernym galunkom. Obšívka pod prednou polou bola asi 15 cm široká, z modrotlače. Z vnútornej strany po obvode kabata bola prišitá asi 5 cm široká listva (obruba) z paťolatu. Kabát sa uväzuje v páse asi 1,5 cm širokou obšívkou z toho istého plátna ako je kabát, na konci ktorej je galunok taký dlhý, aby obišiel ženu raz dookola a vpredu sa mohol zaviazať. Do druhej svetovej vojny sa nosili kabáty do práce na pole alebo do inej práce. V súčasnosti sa nosia do práce, ale aj do cerkvi kabaty z kúpenej látky. Obyčajne sú to látky so vzorom, podľa ktorého sa dá kabat poskladať na faldy. Aj dnes sa kabaty, ktoré žena nosí do cerkvi, musia zakaždým poskladať na faldy a potom stočiť do trúbky, a tak sa pozväzuje po celej dĺžke, aby sa nerozišiel (aby držal pohromade). Po obede v nedeľu alebo cez týždeň ženy, ktoré nosia kroj, nosia kabaty z modrotlače alebo obnosené staršie z kúpeného plátna.

Kabat so štrejchom je kabát ušitý z drelichového plátna, vyrobené­ho na krosnách, kde osnované biele nite sú zakúpené v obchode, nazývané priadza a robí sa tiež s tými istými niťami (v Jakubanoch nazývyju ju pa-mut). Utkaná látka je pekná biela. Pri tkaní sa už vyrobí taká dĺžka akú potrebujeme na kabat a do toho sa asi 10 cm pred skončením dielika zapracuje asi 7-8 cm široký pásik - štrejch, ktorý je z červených nití, ktoré nepúšťajú farbu. Je to tiež pamut, ale červený. Takto sa zapracuje do každého utkaného dielika červený štrejch. Celkom sú na kabat potrebné 4 diely a jedna je predná pola bez strejchu.

Kabat so štrejchom sa nosí len výnimočne na veľké sviatky, a to na Vianoce, na Troch kráľov, na Veľkú noc, na Voznesenije, Rusaľa (Turice) a na odpust Petra Pavla (náš chrámový sviatok) a to najviac jeden deň na každý sviatok. Okrem toho tento kabat nosí nevesta keď sa vydáva, potom ešte ďalší deň po svadbe. Dnes ho má nevesta už len vtedy, keď ju čepia a potom v ňom tancuje radový tanec, lebo v súčasnosti sa sobášia nevesty len vo svadobných šatách so závojom. Ešte nosia kabát so štrejchom dievky, ktoré nesú trojce (obrazy), keď ide procesia a oni robia hlavné čelo.

Na pohreby si obliekajú ženy tmavé kabáty, tmavé svetre a čierne šat­ky. V zime môže byť aj hnedý kožuch, ostatrné čierne.
Fartuch sa nosí ako predná zástera. Sú štyri druhy:

  • biely strojom vyšívaný,
  • biely s forbytkou vpredu (forbytka je háčkovaná ozdobnávložka), môžu byť aj dve alebo tri forbytky,
  • čierne s forbytkami, alebo aj bez forbytiek,
  • čierne ešte staré tlačené, už málo ich je a málo sa nosia.

Fartuch je ušitý z bieleho paťolatu a to z troch dielov širokých asi 90 cm (1 diel)

Šurc je predná zástera, široká asi 90 cm a dlhá ako je kabát dlhý. Je to modrotlač z kvalitného, hustého paťolatu tak, že je z obidvoch strán potlačený a na druhú stranu to nie je vidieť. Teda nosí sa na obidve strany. Dnes už tej kvality niet, takže sa tlačí iba na jednu stranu. V minulosti sa nosili také, aké boli vytlačené. Dnes sa prizdobujú pomedzi tlač dvoma pásikmi farebnými niťami.

Modrotlač má až 4 rôzne vzory, ktoré majú tiež svoje názvy. Sú to s paličkami, žvizdočkami, ružami. Šurce sa nosia do cerkvi na bežné nedele, v nedeľu poobede alebo vo všedný deň, keď sa ide do Starej Ľubovne. Je ich už málo, preto si ľudia šetria. Poslednýkrát sme ich zadovážili z Púchova, kde nám na objednávku vytlačil jeden farbiar pre súbor (ale aj pre ľudí) asi v 1970 roku. Od tej doby sa už na trhu, ba ani na objednávku neobjavili. Je treba povedať, že práca farbiara je veľmi náročná. Najprv sa biele plátno potlačí voskom, že na ňom skoro nič nie je vidieť, potom sa dvakrát máča do modrej farby, nakoniec sa usuší. Keď som raz bol navštíviť tohto farbiara v Púchove, tak som mal možnosť sa presvedčiť o tej práci na vlast­né oči. Ruky mal farbiar povyše lakťov celé modré a zakaždým ich musel umývať a odfarbovať. Hovoril, že už nikto nemá záujem o túto prácu ani jeho manželka, ale robila mu kancelársku silu. Mal rôzne druhy matríc (vzorov), ktoré poodkupoval z iných farbiarní. Niektoré matrice boli úžasné. Iste dalo to dosť práce ich vyhotoviť. Dnes už modrotlače sa ako látky veľmi málo vyskytujú.

Kožuchy sú šité z opracovanej ovčej kože. U nás ženy nosili a ešte no­sia kožuchy biele a hnedé. Biele kožuchy sa nosia len v zime na Vianoce a na Troch kráľov. Niekedy sa nosili celu zimu do cerkvi. Dnes sa už šet­ria, lebo ich už nikto nešije. Niekedy dávno, možno do roku 1950, ich ši­li kožušníci v Novej Ľubovni. Biele kožuchy sú mierne na bokoch a vpre­du prizdobené červeným karmazínom Karmazín je červená koženka, ktorá sa napúšťa farbou. Aj hnedé kožuchy, ktoré sa v zime dnes častejšie nosia, sú už tiež len vzácny odev, lebo sa už nešijú. Šili sa tiež v Novej Ľubovni. Biele kožuchy nosila niekedy na sobáš nevesta aj ženích a to v zime aj v le­te. Mladé dievky kožuchy nenosia. Do cerkvi išli niekedy dievky v dlhom opľičati a pod neho si brala teplú košeľu a sveter.

LAJBIKY sa nosia povrchu opľičata. Je to akási vestička, ale nie v našom ponímaní, ale ako časť doplnku ku kroju. Je ušitá z rôznofarebných látok z kašmíru (šafolkovyj). Môže byť zelený, modrý, červený, žltý, ale najkrajší je biely, lebo sa hodí pre každú príležitosť. Z kašmíru sú lajbiky sviatočné. Zadný diel je z jedného dielu a dva predné diely sa zošívajú na bokoch od pazuchy smerom dole do pásu. Okolo krku je malý výkroj. Výkroj je taký, aby sa mohol lajbik pozapínaný na gombičky natiahnuť cez hlavu a snáď ešte trošku menší (to len na prirovnanie). Keď sa oblečie, tak nemá byť vidieť spod neho opľiča pod krkom. Vzadu na chrbte je celý vyzdobený šnúrikom, ktorý je rôznej farby. Červený sa zdobí modrým šnúrikom alebo aj žltým, zelený - žltým šnúrikom, biely - červeným šnúrikom, teda šnúrik má byť inej farby, ako je lajbik, aby farba odrážala od lajbika. Zo spodnej časti je celý podšitý bielym plátnom z tenkého ľanového plátna. Na spodnej časti v šírke asi 8 cm je dookola našitá, akoby malá fodrička zvaná „klapty", ktorá sa na bokoch, kde je zošívaný, vyhŕna nahor.

Lajbiky môžu byť aj z inej látky ako kašmíru Hodvábne sú pekné, ale po čase skôr vyblednú, preto sa nosia potom na všedný deň.

VIZITKY sú určené pre chladnejšie počasie v jeseni a pre dievky na zimu. Sú ušité z kašmíru, alebo hodvábne. Výstrih na krku je malý, aby vizitka dobre obišla okolo krku a nič spod nej nemá byť vidieť. Má dlhé rukávy. Farba môže byť rôzna. Je vyzdobená červenými, zelenými alebo inými úzkymi mašličkami okolo rukávov, dole ponad pás a vpredu okolo okrajov na zapínanie. Od okrajov je ozdoba vzdialená asi 5 cm.

PORTOK (obrus) nosili ženy aj dievčatá za nepriaznivého počasia. Tým si chránili svoj odev alebo ženy kožuch. Bol zhotovený z dvoch pólov plátna, ktoré boli také dlhé, aby obidve poly na šírku dávali dĺžku portka, tvorili štvorec. Poly boli zošité ľanovou niťou zadným stehom. V neskorších časoch ich zhačkovali na mriežku. Utkaný je z pamutu a robený ako drelich na kabát so štrejchom.

PYLKA je zhotovená z kúpeného pamutu, tak ako kabát so štrejchom. V pylke nesie krstná mama dieťa do krstu. Dnes v r. 2004 ešte sa kmotry obliekajú do kroja. Doma, keď berie dieťa na ruky do krstu, tak sa ju snažia pekne obliecť, dať pylku cez ňu a do nej jej zavinú dieťa. Pylka je daná na kmotru tak aby po zavinutí dieťaťa do pylky jej zostala časť, ktorá má visieť ako zástera vpredu. Na koncoch je ozdobená utkaným vzorom v šírke 30-40 cm z červeného pamutu. V minulosti sa dieťa nosilo v pylke aj cez týždeň, do práce, na hory ale v staršej obnosenej. Dnes už iba do krstu a potom už sa dáva do moderného kočíka, v ktorom sa chodí na prechádzky, do mesta a na nákupy.
PRI POHREBOCH sú všetci účastníci v tmavom, ale keď zomrie mladý neženatý chlapec alebo dievka, tak dievky ako ozdoba kráčajú okolo chlapov pri truhle poobliekané sviatočne v bielom (včítane kabata so štrejchom) a pod lajbikmi majú okolo krku žltú šafolku so strapcami, ktorú musí byť vidieť trošku spod lajbika na krku, vpredu dva konce (asi 15 cm) a na pleciach rancle. Dáva to kroju určitý efekt, chlapcovi aj dievčaťu sa nesie vpredu pred truhlou svadobný veniec. Nesie ho dvojica - družka aj družba. Dievča je vyobliekané v kroji ako družička, chlapec v civilných šatách (v obleku).

Mužský odev

KOŠEĽA patrí k základom mužského odevu. Sú dva druhy košieľ. Jedna je na sviatok, druhá na každý deň. Na sviatok je z drelichu a na každý deň z tenkého plátna, prípadne do práce z hrubého pačisného plátna. Sviatočná košeľa má na zápästí obšívky, utkané z červeného pamutu, ozdobené na konci malými bielymi a čevenými uškami. Šili sa len s dlhými rukávmi. Pri krku mali malý výstrih spredu, asi na 15 cm roztrihnutý, aby vošla košeľa cez hlavu. Okolo krku je tiež zdobená uškami ako na rukávoch. Zaväzuje sa pri krku galunkami. Na pracovný deň sa nosili v minulosti iba obyčajné obšívky z plátna. Medzi rukávami a hlavným dielom je tzv. cvikeľ. Teraz sa už takéto košele vôbec nenosia, lebo sa nosia z ochodu a krojové košele sú už len na ozdobu domácnosti alebo na potrebné vystúpenia.

GAČI (spodky) sa v minulosti šili z pačisného plátna. Nosili sa ešte po druhej svetovej vojne pod chološne. V páse nemali žiadny galunok (šnúrku ), ale sa len zakrútili na uzol.
Nosili sa dosť široké a v rozkroku mali klin, ktorý umožňoval chlapom širší rozkrok.

HUNE boli šité zo súkna. Má dlhé rukávy a okolo krku malý výstrih. Zadný diel je z jedného kusa, ale predné dva kusy sú na bokoch zoši vane. Na zošívaní dole pri páse má klapty, ktoré sú všité a musia vyčnievať. Šili ich dedinskí krajčíri, tí, čo šili aj chološne. Posledným takým krajčírom bol Michal Kuzma a po ňom Michal Mačuga, ktorý nám šil ešte chološne pre detský súbor. Žil do roku 2004. Huna nemá gombíky. Nosili ju muži. Keď sa ja pamätám, tak ju nosili jedine starí chlapi. Je trošku ozdobená obramkou zelenou, modrou, žltou a červenou. A potom celkom po okraji na celej huni je obtiahnutý červený šnúrik. Na jednu huňu treba asi 2 m súkna. Nosili ju v minulosti družbovia, keď chodili prosiť na svadbu, ale aj po celý čas družbenia. Hune boli bez gombíkov a chlapi si ich pridržiavali rukami.

BRUŠĽAKY boli bez rukávov, šité z bielej ovčej kožušiny, málo vyzdobené. Zdobili sa okolo kraju, vrecka, po bokoch, okolo krku a vpredu z jednej aj druhej strany červeným karmazinom.

CHOLOŠNE šili ich dedinskí krajčíri. Boli biele a buré. Buré boli utkané z bielej osnovy a čierneho útoku. Na jedny chološne bolo treba pol siahy súkna (1 český sah= 1,896 m, 1/2 sahy=0,948 m). O úprave sukňa sa už hovorilo pri foľuši. Na ozdobu sa používala červená serščanka. Zošívali sa po skrájaní mocnou doma súkanou niťou. Po bokoch boli ozdobené obramkami. Povedľa predných rozporov boli vystrihnuté a prišité krytniky, vyzdobené tiež serščankami. Do chološen cez hačnik sa naťahoval remeň, široký asi 10 cm. Jeho dĺžka mala byť taká, aby sa po opásaní dal jeden až dvakrát opásať. Na konci remeňa bol prišitý kovový gombík a na ňom bol uviazaný galúnok, ktorým sa koniec remeňa uväzoval podľa potreby do dierky. Chološne nosili chlapci, ktorí chodili aspoň do 5., 6.triedy. Mladší chlapci a dievčatá nosili do školy vygany, ktoré boli z tenkého plátna. No chlapci už v 3.-4. ročníku nosili zafarbené nohavice, ktoré boli z pačisného plátna. Na hlave mladší chlapci nosili čiapky, ale starší nosili klobúkyNajstaršie klobúky, na ktoré sa starší pamätajú, boli krisaky. V zime nosili vysoké baranice.

Detský odev

Detský odev bol zhotovený zo zbytkov plátna. Novorodené deti sa povíjali do čistých ľanových plienok. Až po roku sa dávali deťom košieľky.Keď začali chodiť, ušili im vigany. Na hlave nosili čepčeky, háčkované a prizdobené úzkymi šnúročkami. Na každý deň sa čepčeky zdobili kúskami farebného plátna tzv. pantličkami.

To všetko už dnes patrí zabudnutej minulosti, lebo deti vyrastajú ako ostatné mestské deti, so všetkým moderným vybavením.

Podobne aj ženy už kroj nosia len výnimočne pre potreby vystúpenia alebo na mimoriadne sviatky (ale vo veľmi malom počte) a muži už vôbec kroj nenosia. No v domácich kastách (ladach) je kroja ešte všade neúrekom. Aj u mužov sa ešte nájde brušľak, košeľa, ale sem - tam aj chološne. No čo dodať? Modernizuje sa bývanie aj oblečenie. V moderných jakubianskych bytoch sa niekde objaví tzv. slovenská izba, v ktorej nechýba na červeno vystlaná posteľ a na perinách bábika v jakubianskom kroji.