Cirkevné zvyky a tradície

Veľmi pochvalne sa môžeme vyjadrovať o zachovaných tradíciách a zvykoch, ktoré naši veriaci si stále udržiavajú.

Začnem od Nového roku. Hneď 6. januára na Bohozjavenie (Bohojavlenije) sa koná posväcovanie vody priamo na rieke Jakubianka. Najskôr kurátori pripravia časť potoka, vyrúbu ľad, aby sa mali kde ľudia postaviť a nabrať posvätenej vody. Potom, ak je to možné a mráz dovoľuje, vyhotovia z ľadu kríž, ktorý postavia na to miesto, kde budú stáť duchovní otcovia pri posväcovaní vody, vedľa nich sa postavia tí, čo nesú kríže a zástavy a okolo ostatní veriaci. Na stole sú dva svietniky (dnes lepšie elektric­ké, lebo vietor ich nezhasí) a pod stolom trošku slamy, o ktorú mali ľudia v minulosti záujem, lebo ju dávali pod hus, ktorá sedela na vajciach. Dnes sa už slama nedáva, ba ani ľudia by ju možno nebrali, lebo ľudia už pomaly husi nechovajú. Ženy sú pre túto príležitosť sviatočne vyobliekané. Kabáty (kydle) majú biele so strejchom, vpredu biely pekne zdobený fartuch. Na sebe majú biele, po domácky vyrobené kožuchy, ktoré sú krátke len poniže pásu, na hlave pekné šafolky (kažimirové šatky). Na rieku z cerkvi odchádzajú v procesii, vpredu so zástavami a za nimi nasledujú TROJCE (obrazy), potom kňazi a nakoniec všetci veriaci. Je to pekná udalosť. V Jakubanoch tomu hovoria, že idú na JORDÁN VODU. Veriaci po posvätení vody, ktorú naberajú do svojich nádob - džbánkov a potom sa umývajú, aby boli zdraví a mali dobrý zrak. Do nádob ju naberajú pre potreby posväcovania domu, aby zlý duch nemal silu pôsobiť na rodiny a rozvracať ich jednotu. Posväcuje sa aj maštale, aby dobytok bol zdravý. Táto voda podľa veriacich má najväčšiu silu, preto si ju chránia. Počas celého obradu sú zapnuté reproduktory, aby každý dobre počul všetky modlitby posvätenia. V tomto potoku sa nesmie potom celý týždeň prať, vôbec špiniť v ňom vodu, lebo táto voda je posvätená
 

Pôstne obdobie

Veľkopôstny čas sa začína Nedeľou mýtnika a farizeja, je to 70 dní pred Veľkonočnou nedeľou. V tieto dni naši veriaci viac chodia do cerkvi ako v ostatné dni v roku. Mimoriadne to vidieť v stredu, keď býva moleben k strastiam Ježiša Krista a v piatok, keď je krížová cesta. Naši duchovní otcovia vyberú také čítania, ktoré sa dotknú každého. Posledný týždeň pôstu sa nazýval „Mordovanskyj týždeň." Počas pôstu v minulosti sa nič s mäsom nejedlo a niekto si odriekol aj mlieko a maslo. Väčšinou sa jedla kapusta a slivková voda. Bol to čas zamyslenia sa nad sebou, čas kajúcnosti, čas pokoja, bez spevu a tanca. Spievali sa len piesne k utrpeniu (strastiam) Ježiša Krista.

V tretiu nedeľu pôstu je v cerkvi vyložený kríž, na ktorom je ukrižovaný Ježiš a vyzdobený kvetmi. Veriaci pri vstúpení do chrámu sa najprv poklonia hlboko pred krížom a potom maličký kríž pobozkajú. Táto nedeľa sa nazýva KRESTOPOKLONNÁ (Krížupoklonná).

Kvetná nedeľa

Táto nedeľa je známa tým, že sa posväcujú bahniatka. Veriaci prichádzajú do kostola s kytičkou bahniatok, zviazanej pantličkou. Na konci sv. liturgie sa prevádza posväcovanie týchto bahniatok. Veriaci sa postavia do dvoch dlhých radov cez celú cerkov a kytička je položená na ruke. Pán farár po modlitbe posvätenia posväcuje ľuďom bahniatka, ktoré doma používajú na zapichnutie do zeme, keď sa ide prvýkrát na roľu alebo keď sa poseje repa a posadí kapusta. Bahniatka majú ochraňovať budúcu úrodu pred silnou búrkou a krupobitím.

Veľká noc

Veľký štvrtok je začiatkom veľkonočných sviatkov. Vo večerných hodinách po sv. liturgii sa koná utiereň pri ktorej sa číta 12 evanjelií a pripomína sa tým celé utrpenie Ježiša Krista. Počas čítania sa 12 krát zvoní. Po sv. liturgii sa už nezvoní až do nedele rána, kedy prvýkrát zazvonia pri ohlásení, že Ježiš vstal zmŕtvych a to piesňou „CHRISTOS VOSKRESE,, U nás sa hovorí, že zvony sa zaviazali a na počesť umučenia Ježiša Krista sa nezvoní. Ľudia sú poobliekaní v tmavom. Zvony vystriedal rapkáč, zástavy z krížov sa zobrali dole a plachty sa vymenili za červené.

Na Veľký piatok popoludní o tretej hodine sa modlí večiereň s uložením Ježiša do hrobu. Veriaci sú všetci v tmavom a počas večierne začínajú spievať: „Blahoobraznyj Josif, s dreva snem prečistoje tilo tvoje, plaščeniceju čistoju obviv, i vôňami v hrobi novyj pokryv položi." (Ctihodný Jozef sňal z kríža tvoje prečisté telo. Obvinul ho čistým plátnom, natrel voňavými masťami a uložil do nového hrobu). Vtedy sa pohne sprievod s množstvom ľudí z cerkvi, za spevu predchádzajúcej piesne okolo cerkvi. Kňaz má na sebe plaščenicu (na plátne namaľovaný je Ježiš sňatý z kríža a ležiaci na plachte, do ktorého ho zavinuli), zozadu mu ju držia za dva rohy iní dvaja kňazi (ak nemá kto držať, tak kráča sám). Kráča po cestičke vystlanej červenými portkami (to sú podomácky utkané obrusy červenobielej farby), ktoré si ženy prinesú z domu pre tento účel a je ich toľko, že vystelú celú cestu okolo cerkvi až k Božiemu hrobu, ktorý je v cerkvi vopred pripravený a bohato vyzdobený. Je to osobitná úcta veriacich, lebo po tejto ceste akoby kráčal sám Ježiš. Je to rarita celého Slovenska. Sprievod ide za neustáleho klepania drevenými klapačmi a rapkania na rapkáčoch, až kým ho neuložia do hrobu. Spev, rapkáče a klapače vyvolávajú v človeku pocit úzkosti, preto mnohí veriaci plačú. Potom sa chodia modliť a bozkom uctievať plaščenicu uloženú na hrobe. Veriaci v ten deň v piatok asi do 22. hodiny sa pri hrobe modlia a pokračujú celý deň v sobotu až do tretej hodiny rána v nedeľu, kým nenastane vzkriesenie. Hrob strážia štyria vojaci (v civile oblečení chlapci, ktorí sú po vojenskej základnej službe, s drevenými puškami) po celý čas, až do vzkriesenia. Niekedy boli oblečení v krojoch t.j. v chološňach a v bielom kožúšku (To bolo v čase, keď sa ešte nosili u mužov chološne a celý kroj).

Vzkriesenie - Pascha

V nedeľu ráno o tretej hodine sa zhromaždia do cerkvi takmer všetci veriaci a za zvuku zvončekov spolu s kňazmi trikrát obchádzajú chrám zvonku. Spievajú pri tom Vozkresenije tvoje Christe Spáse, anhely pojut na nebesich, i nas na zemli spodobi čistým serdcem tebe piti i slaviti. (Vzkriesenie tvoje, Kriste, Spasiteľu, ospevujú anjeli na nebesiach.Dovoľ i nám na zemi s čistým srdcom oslavovať ťa a zvelebovať). Potom kňaz zaspieva sám: „Christos voskrese iz mertvych, smertiju smerť poprav, i suščym vo hrobich život darovav" (Kristus slávne vstal zmŕtvych. Smrťou smrť premohol a zosnulým v hroboch život daroval). Za ním zaspievajú všetci veriaci 2x to isté a potom kňaz krížikom, ktorý ma v ruke, otvára dvere do cerkvi a všetci vchádzajú dnu. Je to taká krásna a radostná atmosféra, že sa to ťažko dá vysvetliť tomu, kto to nepozná.

Ďalším krásnym zážitkom je posväcovanie paschy. Ľudia s pekne ozdobenými a naplno naloženými košíkmi sa postavia okolo cerkvi dookola, ale najviac košíkov je vpredu pri hlavnom vchode do cerkvi a po Božskej liturgii si nechajú tie pokrmy posvätiť kňazom. Košíkov okolo chrámu je veľmi veľa. Deje sa to asi okolo jedenástej hodiny dopoludnia. Po posvätení idú domov, kde sa je len to, čo je v košíku. Varené jedlá sa v ten deň nejedia.

Na druhý deň v sprievode so zástavami (krížmi) a TROJCAMI za spevu idú na cintorín, kde za účasti kňaza sa modlia PANACHIDU za zomrelých. Je to ďalší pekný zvyk, že veriaci dávajú úctu zomrelým. Hroby sú bohato vyzdobené. Po PANACHIDE je posväcovanie nových pomníkov na hroboch. Po odchode ľudí z cintorína, nižňania berú ľudí (ktorí sú z rodiny) z vyšného konca na pohostenie.

V druhý deň sviatku sa začína oblievačka. Začínajú chlapci a na druhý deň dievky. Teraz sa ráno začína polievačkou chlapcov a večer dievčatá. Už to nie je tá polievačka, ako bola kedysi. Niekedy sa polievalo vodou zo studne, a to vedrami, dnes už len symbolicky s hrnčekom a to len na ruky. Ujde sa aj nejaké to vedro, ale veľmi zriedkavo a tá, ktorej sa to ujde, nadáva, akí boli polievací neslušní a pod.

Nanebovstúpenie Pána (Voznesenije)

V tento sviatok tiež v procesii idú veriaci s otcom duchovným niekde ku krížu, ktorý je za dedinu posvätiť celé pole, aby bolo chránené pred búrkami a hromobitím a prinieslo dobrú úrodu. Chodí sa vždy na iné miesto.

Zoslanie Ducha Svätého

Na Zoslanie Svätého Ducha si veriaci vyzdobujú svoje príbytky zelenými vetvičkami z lipy alebo z javora. Zdobia ich zvonku aj zvnútra. Sú to letné veľké sviatky. Postele doma sa vystelú do červených oblečiek. Ľudia sa po dobu dvoch dní navštevujú ako v iné veľké sviatky. Ďalší deň je pracovný, ale ľudia do poľa nechodia. V minulosti chodili čistiť lúky od krtovín.

Narodenie Jána Krstiteľa

(24. júna, podľa starého kalendára to bolo 7. júla) Ľudovo sa povie
JÁNA.

V chráme je to obyčajný sviatočný deň zasvätený tomuto svätcovi. V Jakubanoch sa v tento deň v minulosti v podvečer a večer zapaľovali vatry, ktoré si pastieri už niekoľko dní predtým prichystali. Na jednu kopu po ukladali suché drevo tak, aby im dobre a dlho horelo. Vatry sa zakladali na ta kých miestach, aby ich bolo dobre vidieť pri horení do dediny. Pastieri si naj prv zahnali dobytok večer domov, poživili sa a potom sa vrátili k svojej vatre, aby sa pri krásnom veľkom ohni sa zabávali, spievali a menšie ohníky aj pre skakovali. Iní chlapci, ktorí pásli kravy v blízkosti lesa, nazbierali si smoly zo smrekov už týždeň aj viac pred Jánom. Zo smreka, ktorý mal dosť šťavy pod kôrou, odlúpili kúsok kôry o rozmeroch asi 20x30 cm, z mladého smrečka pripravili palicu dlhú asi 1 meter a potom si pripravili fakľu. Fakľa sa pripravovala stočením kôry do lievika a pripevnili ju na palicu. Lievik zopli kúskom dreveného špáradla. Do lievika naplnili nachystanú smolu. Skupina chlapcov (10-15) sa vybrala večer na pochodeň so zapálenými fakľami po kopcoch, odkiaľ ich bolo dobre vidieť. Kráčali zoradení do zástupu a pri pochodni tvorili zatáčky, aby to malo aj pekný vzhľad. Takých skupín bolo niekoľko. Trvalo to asi 2-3 hodiny a potom ešte pri horení fakiel sa vrátili domov. Dievčatá zase odpoludnia už sa prechádzali po dedine so spevom, zhromažďovali sa, prichystávali si každá pod pazuchu slamy, a keď sa večerilo, išli jedny na vyšný koniec, druhé na nižný, porozkladali si slamu na kôpky, chlapci ich zapálili a potom so spevom preskakovali vatry v Jakubanoch nazývané sobytky. Chlapci im postupne prikladali na ohníky, aby to dlhšie trvalo. Keď ohníky dohoreli, pobrali so spevom po dedine, kde sa prechádzali do neskorej noci. Niektoré dievčatá sa pobrali na kopec k vatrám, kde sa spolu potom zabávali, niekedy až do rána. V tú noc bola celá dedina na nohách, lebo každý chcel niečo vidieť, jedni pochodeň s fakľami, iní preskakovanie sobytiek a ďalší krásne ohne na kopcoch. Bol to krásny zážitok. Ešte keď sme začali so súborom 1962 roku, tak to bolo vždy naživo a bez improvizácie. Dym bol čistý, z horiaceho dreva a fakle rozvoniavali prírodu čistou vôňou smrekovej smoly. Toto sa udržiavalo asi do 1970 roku a potom postupne zanikalo, až úplne zaniklo. Dnes sa už len pália ohne z gumových opotrebovaných kolies, ktoré smrdia zďaleka a dymia čiernym dymom. Ale aj tak sa mládež ešte baví (hoci menej) tiež do neskorej noci, ale nielen pri speve, hoci aj ten dnes nechýba, ale pri víne, lebo ako hovoria, nálada musí byť. Kde sú tie krásne časy? Padli do zabudnutia. Môžem povedať, že to prišlo s dobou. Deti príchodom jednotného roľníckeho družstva prestali pásť kravy na poli a nemajú čas na chystanie vatier z dreva, preto sa im lepšie pripravuje z gumových kolies, ktoré si nechajú vyviesť traktorom na kopec. Vytratili sa aj typické jánske piesne, ktoré sa toľko rokov zachovávali našimi predkami. Je už len otázka, kedy aj tieto ohne sa prestanú zapaľovať. Prestali spievať kosci, ktorí sa v podvečer vyberali do hôr kosiť lúky, lebo sa prestali kosiť. Hory zívajú prázdnotou, spev sa už len zriedka ozve. Zaspievajú len ženy, ktoré vyčisťujú lesy alebo keď sadia smrečky. Našťastie žije ešte taká generácia žien, ktoré vedia spievať tie naše prekrásne horské piesne. Chlapov počuť ešte menej, lebo menej spievajú a zabudli texty aj melódie.

Sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla

Tento sviatok pripadá na 29. júna, aleje to sviatok zasvätený patrónom našej cerkvi, ktorý v minulosti pripadal na 12. júl, keď naša cerkov bola po postavení 1911 roku vysvätená. Vtedy sme slávili tento náš chrámový sviatok podľa starého juliánskeho kalendára. Preto aj dnes sme si ako odpustovú slávnosť ponechali na 12. júla. U nás v tento deň prichádzajú so stánka­mi obchodníci v hojnom počte, ponúkajú rôzne hračky a medovníky. Deti majú radosť a je tu veselo. V rodinách býva veselo až v popoludňajších hodinách pri rodinných návštevách.

Zosnutie Presvätej Bohorodičky (15.augusta)

Aj tento sviatok je pre našich veriacich významný. Podľa tradície Panna Mária usnula okolo roku 47 po Kristovi. V Jeruzaleme v dome sv. apoštola Jána, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku sa zišli všetci apoštoli, len sv. Apoštol Tomáš sa oneskoril. Panna Mária už bola pochovaná v Getsemanskej záhrade. Až po troch dňoch po pohrebe sa objavil sv. Tomáš. Chcel vidieť pozostatky Panny Márie. V otvorenom hrobe miesto tela našli rozkvitnuté ruže s neobyčajne príjemnou vôňou. Nato počuli apoštoli nebeský spev a videli, ako anjeli odnášajú telo Matky Božej do nebies. Preto sa tento sviatok volá aj Nanebovzatie Panny Márie.

V 5. storočí rakvu a niekoľko častí rúcha Panny Márie preniesli do Carihradu a uložili v chráme, postavenom na tento účel v Blacherne.

Nevieme, na akú pamiatku sa posväcuje v tento sviatok v Jakubanoch "žiľa", to je kytica bylín a kvetov, ktorá sa pripravuje deň pred posvätením. Gazdovia a gazdiné z nej dávajú dobytku keď krava nemôže prežúvať a okurujú ním vemeno kravy, ktorá sa z nejakých príčin prestala dojiť a vemeno jej opuchlo alebo ju bolí. Ďalej sa táto kytica kladie za štedrovečerný stôl do kúta a na druhý deň sa trošku dá do odobratej stravy, ktorou sa kŕmi dobytok.

Posväcovanie sa robí podobne ako pri posväcovaní bahniatok na Kvetnú nedeľu.

Narodenie Panny Márie

Deň sviatku - Narodenia Panny Márie (8. septembra), je jesenným druhým odpustovým dňom. V sprievode procesie prichádzajú veriaci ku kaplnke povyše dediny až k vodární, kde sa koná služba Božia k úcte narodenia Panny Márie. Súčasne je to ďakovná Bohoslužba za úrodu v tomto roku. V ten deň po službe Božej vyšňania si pozývajú z rodiny z nižného konca Jakubian na pohostenie a chcú tak opätovať pozvanie nižňanov cez veľkonočné sviatky po odchode z cintorína. Ešte je hodné spomenúť, že rodiny sa pozývajú na pohostenie ešte z JORDAŇ VODY. Sú to pekné zvyky, že ľudia na seba nezabúdajú a ešte sa na také pohostenia pozývajú.

Spájajú sa tak kresťanské tradície s medziľudskými vzťahmi a to je to najkrajšie.

Svätý Mikuláš

Na tento deň sme sa ako deti veľmi tešili. V predvečer sme si vyčistili topánky a kládli do okna, aby nám Mikuláš mohol niečo dať. Dlho do noci sme čakali, ale sme nič nevideli. Mikuláš prišiel vtedy, keď sme tvrdo zaspali a položil nám darčeky. My sme skutočne uverili rodičom, že to bol on - Mikuláš, čo nás obdaroval.
Preto sme ho aj tak obdivovali, keď sme sa s ním stretli.

Vianoce - roždenstvo Christovo

Patria medzi najkrajšie sviatky roka. Od rána gazdiné pečú v peci na ohnisku chleby, makovníky a bobaľky. Gazdovia sa starajú o dobytok, aby mal narezané sečky, pripraví si seno a „striasku" (miešanku sena a slamy), aby mal čo najmenej práce cez sviatky, nakŕmi a prichádza do domu so slamou pod pazuchou. Najprv sa poumýva, oblečie do sviatočnejších šiat. Gazdiná už pripravila jedlo na stôl a všetci čakali na príchod gazdu. Gazda, keď vošiel do izby, dal si čiapku dole z hlavy a povinšoval: „Vinšuju vam na ščešťa, na zdravia, na toto Bože narodžiňa, žeby ša vam dal Pán Boh dočekati druhoho Božoho narodžyňa, vo ščešťu, vo zdravju, voľnišy, pokojnišy zdravšy, vešiľšy roky prežyti, od Hospoda Boha lásku a od dobrých ľu-di prijasť. Pochvalenyj Kristus Pán!" Predjedlom sa spoločne pomodlili Otčenáš a Bohorodice. Potom sa otočil gazda alebo gazdiná k oknu a pozývala na večeru tých, ktorí už zomreli takto: „Poďte ku nam všitky predstavši dušičky ku nam na večeru, kotry ste ša z toho domu prejšli." Na stole boli lyžice a vidličky aj pre tých, ktorí už zomreli. Slamu dal pod stôl aj na lavice za stôl, na ktorú si všetci posadali. Slama bola znakom, že sa malý Ježiško narodil na slame. Pod stôl kládli, ako si ešte pamätám, asi do roku 1950 aj jarmo, do opalky zemiakov a zrno. Nohy stola niekto opásal retiazkou. Na stole bolo následovné jedlo: bobaľky s makom, pirohy, slivčanka, (uvarené sušené slivky a pocukrované), kapusta s hráškom, hrášok, chlieb, cesnak a pálenka. Gazdiná prežehnala chlieb, každému odkrojila kúsok, podala strúčik cesnaku, a to sa malo zjesť ako predjedlo. Dospelí si najprv naliali do pohárika pálenky, vypili, a tak mohli začať jesť. Misy sa postupne posúvali, aby každý jedol z každého jedla. Jednotlivci nemali každý svoj tanier, alebo misu. Po najedení sa opäť pomodlili. Po večeri sa išlo hrýzť kôstky zo sliviek ku studni a počúvalo sa, na ktorom konci dediny sa ozval pes (zabrechal), lebo z toho konca mal pochádzať budúci manžel alebo manželka. Poviem pravdu, že aj ja, keď som bol malý chlapec, tak som túžobne očakával ten krásny Štedrý večer. Už dávno pred Vianocami som sa učil spievať od svojich rodičov, príbuzných a od iných tiet, ktoré k nám chodili na priadky, vianočné pesničky, ktorými by som mohol urobiť radosť všetkým v rodine, ale aj cudzím, keď pôjdem zavinšovať. Vtedy sa nechodilo vinšovať tak ako dnes. Dnes u nás ešte chodia deti vinšovať, ale hlavne k najbližším rodinám, ku krstnej alebo krstnému, strýkovi, tete, ujkovi a potom ešte k susedom. Vedia, že tam dostanú dosť peňazí a to im už bude stačiť. My sme chodili od domu do domu až do polnoci, a to aj za 50 halierov. Koruna to už bol veľký peniaz. Tú sme dostali niekde na fare alebo u učiteľa. Tam, kde nemali nám čo dať, dali nam do kapsy (cidilka) ovsa, alebo buchtu do ruky. Bohatšie boli odmeňovaní tí, čo nosili so sebou štedrácke prúty. Tými gazdovia zaháňali kravy na pastvu alebo ich udreli, aby neboli lenivé pri vstávaní.

Ešte aj dnes chodia jasličkári- betlehemci. Ale aj oni si vyberajú z rodiny. Ich texty sú už pomenené a kratšie, lebo sa veľmi ponáhľajú. Prestali už chodiť s klapačmi. Bola to napodobnená hlava z barana s veľkými rohami, ktorá bola pripevnená na palici a ten, čo ju nosil, mal pokryté celé telo dekou, aby ho nebolo vidieť. Veľmi sme sa ako deti báli. Plakali sme a kričali, keď sa k nám približoval.

Pred polnocou sme už čakali s vedrom pri studni, aby sme ako prví mohli naťahať vodu do vedra. Niekedy to bol celý zástup čakajúcich. Keď o polnoci zazvonili, teda na polnočnú liturgiu, tak sa mohlo začať ťahať. V tejto vode sme sa ráno na Božie narodenie umývali s peniazmi a vodou, aby sme boli zdraví. Na Božie Narodenie sa nechodilo k nikomu na návštevu, hovorilo sa, že sa podišlo a potom sa mu celý rok zle vodilo. Dnes to už neplatí a ani sa o tom neuvažuje. V súčasnosti sa už pod stoly nič nekladie, lebo, ako hovorila moja sestra Katarína Compľová, odkedy zobrali nám role do družstva, tak už toľko negazdujeme, ani jarmo a ostatné veci pod stôl nekladieme. Slamu sa dáva na znak maličkú hŕstku a trošku žiľa do kúta, ale len tak, aby to nebolo veľmi vidieť. V minulosti, keď sa dávala slama aj na lavice za stôl, tak sa neupratovalo na druhý deň vôbec, až na druhý sviatok vianočný, a to ráno, keď o piatej zazvonil ranný zvon, tak kým sa odzvonilo, mala mať gazdiná všetko pozametané. Vianočné stromčeky boli väčšinou malé, zavesené nad stolom, kde bol jeden háčik, na ktorý sa každý rok priviazal stromček. Niektorí robili stromček aj so slamy. Najprv sa urobila konštrukcia stromčeka z drôtu, na ktorý sa naťahovala slama zo žita a nakoniec sa pripevňovali slamené ozdoby v tvare kocky, kvádra, hviezdičky a pod. Stromčeky boli tiež malé, aby sa dali zavesiť nad stôl. Boli trošku menšie ako stromčeky z lesa. Veľké stromčeky dávali len takí gazdovia, ktorí mali v izbe dosť miesta. Dnes už v domoch majú všetci len veľké stromčeky až do povaly a bohato zdobené, lebo ľudia majú viac izieb, tak stromček je v jedálni a v kuchyni iba symbolický malý stromček alebo halúzka vo váze. Dosť sa už užívajú umelé stromčeky, lebo ľudia majú ústredné kúrenie a umelé im neopadávajú a môžu byť v izbe, pokiaľ im neprekážajú. Polnočné bohoslužby na Štedrý večer sa konajú pravidelne na oslavu a príchod malého Ježiška. Jasajme a spievajme Sláva Bohu na výsostiach, veď prišiel k nám Spasiteľ a vykupiteľ celého národa.